Je potrebné nazrieť hlboko do histórie. Do období, kedy drahé kamene predstavovali postavenie, význam, symboliku. Dávali sa darom tým ľuďom, ku ktorým sa prechovávala úcta, postavenie alebo moc a politika. Aj v týchto prípadoch sa nájdu nekalé praktiky. Vo všeobecnosti, drahé kamene boli obdivované – sú krásne, lesklé, výrazne obohacovali hodnotu šperkov a všeobecne darov. Vlastnili ich panovníci, významní predstavitelia, vysokí hodnostári. Boli tiež pýchou tej ktorej krajiny, kde sa nachádzali.
Najstaršie správy o drahých kameňoch
Najstaršie správy, kedy sa už „drahé kamene“ opracovávali, pochádzajú z východného Stredomoria (Jemen, Irák, Irán a Egypt), poznali ich už Sumeri, ktorí sa usadili v Mezopotámii. Záľuba drahých kameňov rozkvitala aj v Egypte za vlády Ptolemajovcov, obdivovali ich starí Gréci a Rimania. Zdobili sa nimi aj v ďalekej Indii a v Barme desiatky tisícročí pred našim letopočtom. Okrem ozdobnej funkcie mali drahé kamene v minulosti aj ochrannú funkciu – používali sa ako amulety a talizmany, často sa obetovali bohom. Ľudia nimi zdobili nielen sami seba, ale aj svoje obľúbené zvieratá (kone, slony), odevy, zbrane, nábytok, atď.
Spoznávanie a vlastnenie drahých kameňov najmä v časoch otrokárskej spoločnosti bolo dôvodom vzniku kamenárskych trhov v mnohých starovekých miestach roztrúsených na pobreží Stredozemného mora, do ktorých surovina prúdila z Prednej Ázie, Afriky a Indie. Drahé kamene sa spomínajú tiež v rôznych spisoch, dokonca v Starom zákone a v Biblii, v knihe Tóry, letopisov a prorokov. V časoch šírenia kresťanstva sa používali k zdobeniu (alebo k symbolu) liturgických predmetov.
Rozvoj modernej mineralógie
Obdobie renesancie úzko súviselo s rozvojom mineralógie, ako vedného odboru a najväčší rozmach používania drahých kameňov bol v období baroka a následných obdobiach. Súvisí to s rozvojom zlatníckej výroby a tiež drahých kovov. Drahé kamene sa poznali, spoznávali, brúsili, ale skutočný výskum začal až koncom 18. a začiatkom 19. storočia rozvojom už modernej mineralógie. V tomto období sa začali objavovať vedecké úvahy o genéze a ložiskách drahých kameňov.
Vznik nového vedného odboru – gemológia
V druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa vo svete začal špecifikovať svojou náplňou vedný odbor gemológia. Určovaním drahých kameňov sa zaoberali prírodovedci – mineralógovia. Časom sa ukázalo, že je nutné mať aj skúsenosti o technológii brúsenia, o formách výbrusov a hlavne dokázať jednotlivé kamene správne identifikovať a poznať ich vlastnosti bez porušenia. K pôvodnej, pomerne veľmi úzkej skupine minerálov, pribúdali ďalšie, vždy iné a postupne sa škála drahých kameňov rozrastala. Keď sa farebne náhodou podobali, začali ich vo výrobkoch nahradzovať.
Nahradzovanie kameňov inými materiálmi
Nahradzovanie nebolo vždy iba prírodnými kameňmi, objavením skla pribudli farebne zaujímavé sklené imitácie. Záujem o takéto prvky umožnilo zvyšovať výrobu a znížiť výslednú cenu šperkov. Šperky sa tak stali prístupnejšími pre širšie vrstvy obyvateľstva. Svet ozdôb a šperkov je obohatený aj o materiály živočíšneho a rastlinného pôvodu (napr. perly, jantár, slonovina a i.). Ich použitie v šperkoch prinieslo úctu a jemnosť. Používanie či prírodných, sklených alebo syntetických materiálov na ozdobné a dekoratívne účely bolo spočiatku podriadené iba estetickým meradlám doby. Kompozície vychádzali len z farebnosti, druh použitého materiálu bol vedľajší.
V stredoveku sa často stretávame s výrobkami, v ktorých sú vedľa seba zapracované suroviny kvalitou, hodnotou aj množstvom veľmi rôznorodé. Spoločne s diamantmi boli do klenotov a šperkov či sakrálnych predmetov osadzované napr. ametyst, karneol, achát a farebné sklo. V diferencovanej spoločnosti, kde bývalo vlastníctvo šperku zároveň prestížnym znakom príslušnosti k určitej vrstve, znamenala inflácia spôsobená lacnejšími náhradami dopyt po pravosti kameňov zasadených v šperkoch. Dnes ide hlavne o diamant a jeho napodobeniny, ale aj ostatné klasické šperkové kamene. Navyše, trh zaplavilo mnoho syntetických kameňov.
Obchodníci a zlatníci inšpirovali odborníkov z rôznych odborov, najmä však mineralógov, ale aj chemikov, fyzikov a ekonómov, ktorí sa postupne začali venovať gemologickej práci. Predmetom ich odborného skúmania sú najrôznejšie materiály využívané k ozdobným účelom.
Čo je to vlastne gemológia?
Gemológia je vlastne veda podložená komplexným vedeckým skúmaním daného kameňa. Hlavnou úlohou, ktorú gemológ prezentuje, je určovanie a oceňovanie gemologických materiálov pomocou gemologických pomôcok, metód a postupov. V priebehu rokov boli pre vybrúsené kamene, jednotlivé alebo osadené v šperkoch, vypracované nedeštruktívne postupy ich identifikácie. Vzhľadom k tomu, že gemologické materiály sú rôznorodé, vznikla potreba ich pomenovať, klasifikovať a zatriediť.
Najpodrobnejšie je síce prepracovaná metodika identifikácie diamantov, ale výrazným pokrokom prišli aj metódy identifikácie upravovaných alebo syntetických kameňov. Už v roku 1955 bolo medzinárodnou organizáciou BIBOA⁕ so sídlom v Haagu, od roku 1961 sa nazýva CIBJO ⁕⁕, vydané a prijaté nové, záväzné názvoslovie v klenotníckom priemysle všetkých používaných materiálov, inovované v roku 2009.
⁕ Bureau International des Associations de Fabricants, Grossistes et Détaillants de Joaillerie, Bijouterie, Orfévrerie et Argenterie
⁕⁕ Confédération Internationale de la Bijouterie, Joaillerie, Orféevreie, des Diamants, Perles et Pierres
Činnosť medzinárodnej organizácie CIBJO
Všetko sa zohľadňuje, dopĺňa a podrobne vysvetľuje v tzv. Modrej knihe CIBJO“, v ktorej sa apeluje na dodržiavanie zákonov a obchodných noriem, sledujú sa obchodné bariéry a chráni sa dôvera spotrebiteľov. Práca v tejto organizácii prebieha v sektoroch (sektor produktov, sektor dodávateľských reťazcov, sektor služieb). Nad všetkým dohliadajú komisie pre farebné kamene, diamanty, perly, drahé kovy, pre etiku, gemológiu všeobecne, marketing, vzdelávanie a pozornosť (bdelosť). CIBJO tiež zahŕňa medzinárodný obchod a obchodné organizácie, poskytuje medzinárodné fórum pre obchod, aby spoločne upozornili na problémy, a tak môžu vykonávať následné rozhodnutia.
V jednotlivých bodoch modrá kniha CIBJO vysvetľuje definície, pojednáva o terminológii a klasifikácii prírodných a syntetických kameňov, o úpravách, optických efektoch, poznámkach k hmotnosti a mieste pôvodu, pri umelých či syntetizovaných materiáloch aj o ich výrobcovi a pod.
Tu vzniká otázka. Kto sa vlastne pokladá za gemológa? Ten, kto pri svojej práci vychádza z vedeckých výskumov a svojej odbornosti, dodržiava etické princípy a zákony vyplývajúce z nariadení organizácie CIBJO.
Drahé kamene sa predávajú na globálnom trhu, odkiaľ postupujú na ďalších obchodníkov a postupne sa sieť predajcov rozširuje, mnohokrát neúmerne. Neúmerne k tomu rastie aj cena drahého kameňa. Navyše, cena rastie aj neúmerne vzhľadom na kvalitu kameňa. Kde je hranica? Dozviete sa v ďalšej časti.
